Spisz i Podhale

Na území poľského (severného) Spiša, na ktorom sa nachádza 14 obcí, môžeme vyčleniť tri typy spišského kroja, ktoré sa medzi sebou líšia hlavne ornamentmi a taktiež niektorými prvkami strihu.

K všednému ženskému kroju patrili: bavlnená košeľa s dlhým alebo krátkym rukávom. Košeľa bola pomerne krátka, neveľmi presahovala pás. Rukáv bol šitý z celej šírky plátna. Pod pazuchy boli všité cviky – tzv. „čvikle“. V dolnej časti bol rukáv nazbieraný a zošitý obšívkou, ktorá bola zakončená čipkou – v prípade mladých dievčat, ktoré sa viac parádili, širšou, u starších žien užšou. Celý predný i zadný diel, ako i rukávy boli okolo krku nazbierané. Do nich bola všitá obšívka, ktorá bola zakončená čipkou. Košeľa mala spredu výstrih, ktorý siahal do polovice predného diela, aby sa ľahšie obliekala cez hlavu. Ďalším prvkom kroja bola sukňa – tzv. „kanafoska“, ktorá je najstarším typom sukne. Bola šitá z červeného ľanového plátna, do ktorého boli vtkané biele nitky vytvárajúce jemný pásikavý vzor. V závislosti od typu a usporiadania pásikov bola nazývaná: „dúhová“, „červená trojaká“, červená štvoraká“ a „miešaná“. Šitá bola tak, že dĺžka sukne bola na šírku látky. V páse bola nazberaná a všitá do obšívky. V prednej časti mala „kanafoska“ všitý tzv. "přodek", teda časť z lanového plátna. Záhyby boli nazberané tak, aby boli pásiky vzoru ukryté v strede záhybov, takže sukňa vyzerala ako keby bola jednoliata červená. Sukňu nosili ženy vo všedné dni i počas sviatkov. „Kanafosky“ sa na Spiši šili do 1. svetovej vojny. Začiatkom 20. storočia sa začali nosiť jednofarebné sukne, ušité z tenkej vlnenej látky – štofu, tzv. „štofky“ a z kretónu tzv. „kartunky“. V medzivojnovom období sa ujala sukňa, ktorá bola ušitá z farebného, kvetnatého kašmíru. Sviatočným typom sukne bol tzv. "kidel gradowy", teda damasková biela sukňa. Pod vrchnou sukňou si ženy obliekali tzv. „spodniky“ (niekedy dokonca tri), širokú a nazberanú spodničku. Sukňa bola prekrytá zásterou, ušitou tzv. „orlijonu“ (druhu čiernej alpaky), ktorá bola obšitá čiernou konfekčnou čipkou. Tá bola v hornej časti všitá v tzv. „obujek“ zaväzovaný na mašľu. Vo sviatočné dni si ženy obliekali biele zúbkované zástery. Na košeľu si obliekali živôtik, nazývaný „lajbikom“. Bol ušitý z jednofarebných látok, obyčajne z baršúnu alebo súkna. Zdobený bol šnúrkou, ktorá bola uložená do tzv. „mrvy“ (kosoštvorcového vzoru) alebo „gadíka“ (vlnovky), ktoré akcentovali strih kroja a kraje „lajbika“. Dolná časť bola zakončená tzv. kaletkami, teda dlhým pásom, ktorý bol nazberaný, spredu menej a viac zozadu. „Lajbiky“ sa spredu zapínali na gombíky. Na prelome 19. a 20. storočia sa začali používať kabátce, ktoré čiastočne zastúpili „lajbiky“, alebo si ich ženy obliekali na ne ako vrchný odev.

Mužský kroj bol menej zdobený ako ženský. Skladal sa z košele, nohavíc, ktoré boli ušité z bieleho podomácky tkaného súkna, zo zelenej vesty, serdáka, sukmany, kožucha, klobúka a krpcov, ktoré koncom 19. storočia nahradili čižmy. Mužský sviatočný kroj sa skladal z takých istých častí ako ten, aký nosili muži vo všedný deň, s tým rozdielom, že vo všedný deň si obliekali opotrebované oblečenie. Rozdiel bol však viditeľný medzi starším a mladším pokolením. Mladí muži mali bohatšiu výšivku na portkách. Počas chladnejších dní si na košeľu obliekali baraní serdák, v zime sukmanu. Mužské košele mali široké rukávy, všité hladko pod pazuchu, dolná časť rukávu bola nazberaná do manžety. Pri krku bola košeľa zakončená stojačikom, ktorý sa vyhrňoval smerom von. Nohavice, teda portky sa skladali z dvoch nohavíc, ktoré boli zošité len na boku, do ktorých sa v krížovej časti došívali dva diely, aby boli nohavice dlhšie. Mali dva rázporky – tzv. „přypory“ (pôvodne mali len jeden rázporok) prikryté chlopňami, na ktorých boli vystrihnuté zúbky, nazývané „zalataňcami“. V polovici 19. storočia boli nohavice zdobené len tmavomodro-červenými šnúrkami, ktorými boli obšívané rázporky a švy, neskoršie boli šnúrky ukladané do slučky, ktorá sa nazývali „borytasy“. Ozdobou mužského kroja boli zelené vesty – tzv. „lajbiky“, ktoré sa nosili od druhej polovice 19. storočia, objednávali sa v Ľubovni a boli šité zo súkna, teda z tzv. „jangliji“ (slov. anglia) zelenej farby. Siahali do pása. Stred chrbtového dielu bol v spodnej časti rozstrihnutý na dve časti, ktoré sa nakladali na seba. Vyššie sa nachádzala dvojfarebná, abstrakčne poňatá červeno-žltá výšivka, ktorá zobrazovala rastlinné motívy. Výšivka bola urobená retiazkovým stehom a dopĺňali ju kovové gombíky. Do ornamentu bol vkomponovaný aj dátum, kedy bol „lajbik“ ušitý. Predná časť vesty bola zdobená výšivkou a kovovými gombíkmi usporiadanými v šiestich radoch, dodatočne spod gombíkov viseli kystky z farebnej bavlny. Po bokoch boli našité vrecká, ktoré boli takisto zdobené výšivkou a gombíkmi. Pri krku bola vesta zakončená vyšívaným stojačikom. Boky vesty boli podobne zdobené retiazkovým stehom. Sukmany siahali pod kolená so strihom „podlhovasté poncho“ s došitými rukávmi. V spomínanom type bolo zdobenie robené z nášiviek z anglie, ktoré boli našívané pozdĺž predných dielov a na manžetách. Bohatší gazdovia mali dlhé, biele kožuchy zdobené farebným súknom a vyšívané červeno-zelenou priadzou. (Ak sa chcete podrobnejšie oboznámiť s rozdielmi medzi jednotlivými typmi kroja, nahliadnite do publikácie Edyty Starek: Strój spiski (Spišský kroj), Poznaň 1954. Vzácnym dedičstvom po našich predkoch sú tance a ľudová hudba).

Zdroj: www.lapszenizne.pl

strój spiski